V sezóne 2019 sme spoznali meno druhého cyklistu, ktorému sa podarilo zdolať všetkých 98 stúpaní v rámci našej súťaže Na vrchol. Je ním Boris Ballo, 53 ročný cyklista z Bratislavy. Ak vás zaujíma, aká bola jeho cyklistická púť naprieč Slovenskom, prinášame vám exkluzívne interview 😉
Ahoj Boris. Na úvod sa nám prosím ťa predstav. Čo robíš keď práve nebicykluješ?
Ahojte. Celý svoj život žijem v Bratislave. Som 30 rokov ženatý (s tou istou manželkou) a mám 2 dospelé dcéry. Pôvodným povolaním som stavebný inžinier, ale takmer celý svoj profesný život vyvíjam softvér. Okrem mojej celoživotnej vášne k bicyklu rád spoznávam hory aj ako turista. Zaujímam sa o históriu a politológiu - keď čítam knihu, tak je väčšinou z jednej z týchto oblastí.
A tvoj vzťah k cyklistike? Čo na nej máš rád, prečo pravidelne jazdíš na bajku?
Svoj život si bez bicykla neviem vôbec predstaviť. Bicykel je pre mňa dopravný prostriedok, spôsob spoznávania krajiny, zdroj relaxácie a dobrej kondície. Na bicykli si psychicky oddýchnem a vyvetrám hlavu od problémov. S vetrom vo vlasoch zabúdam na každodenné starosti. Na bicykli dokážem najlepšie vnímať, aký je svet krásny.
Aký si typ cyklistu? Riadiš sa presnými tréningovými plánmi? Alebo to skôr berieš oddychovo a jednoducho ideš jazdiť keď ti vyjde čas bez toho, aby si riešil kilometre, zóny, tepy, watty...
Watty som neriešil nikdy, tepy som riešil asi tak pred 15 rokmi. Presné tréningové plány som nikdy nemal. Donedávna som na bicykli jazdil skôr kratšie trasy a špeciálny tréning som vlastne ani nepotreboval. Zmena nastala v roku 2016, keď som si kúpil cestný bicykel. Keď som zistil, o koľko je rýchlejší, tak som sa rozhodol, že sa pokúsim otestovať moje vytrvalostné limity (minulý rok to bol cyklomaratón Krušnoton XXL – 250 km a 4700 výškových metrov). Bez vytrvalostného tréningu by som však takú trasu nebol schopný absolvovať. Môj tréning spočíva v tom, že sa snažím byť na bicykli každý deň a aspoň raz do týždňa absolvovať dlhší výjazd (nad 100 km).
Kedy a ako si sa k tomuto športu dostal?
Spomínam si na to, ako by to bolo včera – mal som 3 roky, keď staršia sestra dostala na narodeniny bicykel. Bola to láska na prvý pohľad (a na celý život)...
Minulý rok si sa stal len druhým cyklistom, ktorý dokázal zdolať všetkých 98 cyklokopcov v rámci našej súťaže Na vrchol. Gratulujeme ti k tomuto fantastickému výkonu. Prečo si sa vôbec do toho pustil? Aká bola tvoja motivácia?
Pre Cyklokopce som sa rozhodol z dvoch hlavných dôvodov:
- po absolvovaní cyklomaratónu BA-Jasná v júni 2018 som hľadal ďalší cieľ na zvyšok sezóny
- chcel som konečne vyskúšať aj iné trasy ako v okolí Bratislavy
Ako cieľ som si stanovil absolvovať všetkých 98 stúpaní v čase kratšom ako jeden rok. Nakoniec sa mi to podarilo za 11 mesiacov – vrátane 5 mesačnej zimnej prestávky.
Všetci to poznáme, že pôvodné očakávania sa často nestretnú s realitou. Ako hodnotíš tvoju cyklokopcovú cestu naprieč Slovenskom teraz, s odstupom času? Splnili sa ti očakávania? Z čoho máš dobrý pocit a spomienky?
Predtým, ako som začať zdolávať cyklokopce som si myslel, že Slovensko celkom dobre poznám. Veľmi rýchlo som však zistil, že som sa mýlil. Vďaka Cyklokopcom som spoznal veľa miest, kam by som sa inak asi nikdy nedostal. Mnohé z miest, ktoré som vďaka tejto súťaži objavil ma očarili a na niektoré z nich som sa už aj opätovne vrátil. Bicykel je podľa môjho hlbokého presvedčenia najlepší spôsob objavovania krajiny. Má dostatočne veľký akčný rádius, pričom sa však nestráca kontakt s okolitou prírodou. Chcel by som sa aj touto cestou Danovi poďakovať za výber stúpaní. Väčšina z nich bola naozaj príjemných. Skutočnosť prevýšila moje očakávania a každému kto má rád prírodu a bicykel môžem iba odporučiť, aby sa súťaže „Na Vrchol“ zúčastnil.
Naopak, zostali ti nejaké nenaplnené očakávania alebo si z niečoho doslova sklamaný?
Odvrátenou stránkou môjho putovania bolo množstvo hodín strávených cestovaním pri presúvaní sa z jednej lokality do druhej. Občas som bol sklamaný z kvality cestnej siete na Slovensku.
Ak si dobre pamätám, na začiatku sezóny 2018 si nemal toho ešte veľa pobehané a drvivú väčšinu stúpaní si zdolal práve v minulej sezóne, 2019. Tých 98 kopcov je pritom rozťahaných od Skalice po Novú Sedlicu, od Námestova až po Rožňavu. Ako si to riešil logisticky? Vieme, že Matej Mydla sa väčšinou odviezol autom až pod kopec a ten si dal naplno. Ako si k tomu pristúpil ty? Robil si aj nejaké dlhé trasy alebo si jazdil najmä vytýčené kopce?
Ja som zvolil trocha iný postup. Súťaž „Na Vrchol“ som chápal ako príležitosť spoznať čo najväčšiu časť Slovenska. Hodiny a hodiny som sedel nad mapami a snažil sa nájsť čo najzaujímavejší okruh, do ktorého som sa pokúšal zaradiť jednotlivé cyklokopce. Spolu sa mi nakoniec podarilo vtesnať všetkých 98 kopcov do 53 cyklovýletov. Súhrne som na nich strávil 162 hodín, prešiel 3887 km a nastúpal 60 992 metrov. Moja najdlhšia jazda mala 220 km a 3 krát sa mi podarilo vtesnať 5 kopcov do jednej trasy. Nakoniec iba 8 cyklokopcov som absolvoval systémom „autom až pod kopec“.
Čo sa týka logistiky, postupoval som podľa jednoduchých pravidiel. Ak bol štart výletu vzdialený od Bratislavy do 150 km, absolvoval som ho ako jednodňový výlet, do 300 km ako výlet víkendový a zvyšok som absolvoval ako súčasť dlhšej dovolenky.
Pozrime sa na tie NAJ zážitky a dojmy z tvojej cesty. Ktoré stúpania ťa najviac potrápili a prečo? Je to tá známa „veľká štvorka“ alebo to boli skôr nejaké menej známe kopce?
Všetky kopce „veľkej štvorky“ som absolvoval už aj v minulosti, takže som presne vedel, čo ma čaká. Najviac ma preto svojou náročnosťou zaskočilo stúpanie na Šachtičky. Je to naozaj ťažké stúpanie a asi som sa psychicky pripravil na menej náročný kopec. Skutočne NAJ stúpanie Slovenska je však pre mňa Kráľova Hoľa. Majestátna, s nádherným výhľadom a s osobitým postavením v slovenskom povedomí. Podľa môjho presvedčenia ide taktiež o najťažšie stúpanie na Slovensku. Náročnosť stúpania, sčasti vedúcej po nespevnenej ceste, zvyšuje aj skutočnosť, že vrchná časť nad hranicou lesa je veľmi veterná. Psychicky sa treba pripraviť aj na to, že vysielač je vidieť už zďaleka a približuje sa len veľmi pomaly.
Prekvapil ťa niektorý kopec niečím? Dnes sa dajú v podstate o každej ceste nájsť všetky potrebné údaje. Napriek tomu, zostal si niekde zaskočený?
Jednotlivé trasy som si plánoval podrobne, takže najviac ma vždy zaskočili defekty 🙂
Ktoré stúpania u nás považuješ za najkrajšie? Na ktoré máš najkrajšie spomienky?
Asi najviac sa mi páčilo stúpanie z Osturne na Ždiar. Dokonalý asfalt, nádherné výhľady na Belianske Tatry a Spišskú Maguru. Málo ľudí. Navyše sklon nie je príliš strmý, takže je to ideálne miesto pre každého, kto si rád v pokoji užíva cyklistiku v kopcoch. Na tomto výlete som bol spolu s manželkou a absolvovali sme ho počas nádherného októbrového babieho leta. Medzi ďalšie stúpania, ktoré sa mi páčili boli napríklad Morské oko, Kohútka, Veľká Lúka alebo sedlo Priehyba. Môj celkový dojem z každého zdolaného stúpania však nie je len o sklone a dĺžke kopca, ale je ovplyvnený aj meniacimi sa okolnosťami, ako napríklad množstvo áut, aktuálne počasie, únava alebo aktuálne psychické nastavenie.
Čo bolo v súvislosti so zdolaním všetkých týchto kopcov pre teba najväčšou výzvou? Ako sa ti ju podarilo zvládnuť?
Najväčším problémom bola logistika. Ukázalo sa, že zvládnuť 98 kopcov roztrúsených po Slovensku popri robote za tak krátky čas bolo ťažšie, ako som si pôvodne myslel. Riešením bolo detailné plánovanie a niektoré z trás, o ktorých som predpokladal, že budú atraktívne, som poňal ako rodinný výlet a absolvoval som ho spolu s manželkou.
Po zvládnutí toľkých kopcov naprieč celou krajinou poznáš cyklistické Slovensko ako málokto. Ktorý región/pohorie ti najviac prirástol k srdcu? Kde si si výjazdy najviac vychutnal a chceš sa tam vrátiť?
Aj keď sú na Slovensku oveľa atraktívnejšie lokality, pre mňa bola najväčším objavom Krupinská planina. Riedko osídlená náhorná rovina medzi mestami Detva, Krupina a Lučenec. Doširoka otvorená zvlnená krajina, z ktorej priam vyžaruje pokoj. Mal som pocit, ako by sa tu pre mňa zastavil čas.
Boli niektoré regióny či oblasti, kde si vôbec nemal dobrý pocit z cyklistiky? Prečo?
Všetky regióny Slovenska, ktoré som prešiel, boli pre mňa svojím spôsobom zaujímavé.
Ak máš zo zdolávania cyklokopcov nejaké dobré, zábavné historky, podeľ sa s nami o nejakú...
Neviem, či bola zábavná, ale pri zjazde zo Sitna som dostal neopraviteľný defekt. Na hlavnú cestu ma odviezli geodeti na korbe terénneho auta. Do Novej Bane ma následne k odstavenému autu priviezol taxík.
Cestná cyklistika v kopcoch je pomerne špecifická disciplína, veľa ľudí sa stúpaniam vyhýba za každú cenu. Čo teba naopak láka do kopcov, čo ťa na tom najviac baví?
Hory sú pre mňa jednoducho krajšie ako rovina. Pekné sú pri pohľade z diaľky a rovnako okúzľujúci je aj výhľad z kopcov do údolia. Horské cesty sú väčšinou plné zákrut a preto aj menej monotónne. Stúpania vedú často lesom, kde je v lete príjemný tieň. Navyše po každom výstupe nasleduje zjazd, pri ktorom môžem zažiť pocit z rýchlosti. Všetky tieto benefity plne vyvažujú námahu pri neľahkej jazde nahor.
Aké sú tvoje ďalšie cyklistické ciele po náročnom cyklistickom roku 2019? Budeš viac oddychovať alebo naopak, zaradíš na vyššiu rýchlosť? Čo by si chcel na bajku ešte dosiahnuť?
Ani v roku 2020 neplánujem na bicykli oddychovať a mám naplánované nové ciele, ktoré sa pokúsim dosiahnuť. Pristupujem k nim však s pokorou, pretože so zvyšujúcim sa vekom stále viac vnímam, že spokojná jazda na bicykli nie je samozrejmosťou. To je aj dôvod, prečo o svojich cieľoch nerád hovorím dopredu...
Boris vďaka, že si sa s nami podelil o svoje dojmy zo svojej parádnej cesty po stúpaniach naprieč Slovenskom. Prajeme ti veľa zdravia a spokojných kilometrov bez defektov 😉